Svet fantázie

Mám tu pre Vás na krátky čas niešo nové. Niektorí s čitateľov sa pýtali na knihu podľa ktorej je spravená táto drakológia a chceli vedieť že či je vydaná. Bohužiaľ Vás musím sklamať. Autorka s knihou mešká pre množstvo prác ktoré má na vysokej škole a tak jej na knihu nezostáva veľa času. Ako odškodné mi poslala svoj prológ na prvú časť a veľmi prosí aby ste to nekopírovali a nezneužívali vo svoj prospech.

Prológ

Pred desaťtisícimi snáď státisícmi rokmi ešte pred drakmi, bola jedna veľká jednotná zem, ktorú z jednej strany obmývalo nekonečné more. No svet bol pustý ,prázdny a nebolo v ňom takmer života. Jediný život sa skrýval na severe. Za najchladnejšími pláňami bol malý kúsok sveta, kde boli lesy a háje s tou najjemnejšou trávou a najkrajšími stromami. Bol to pravý opak toho, čo bolo v okolitom svete. A táto zem mala aj svojich obyvateľov a to jednorožce. Napriek veľkosti zeme ich bolo málo. Žili tu len matka ,kobyla jednorožca, so svojimi synmi. Oproti chaosu ktorý vládol v celej zemi tu vládla rovnováha a pokoj. Raz, si matka obzrela ostatnú časť sveta a zosmutnela, keď videla že nič sa na nej nenachádza, preto sa rozhodla, že krásu ich krajiny presunie aj do ostatného sveta. Rovno ako sa vrátila, s týmto návrhom pristúpila aj k svojim synom. Tí sa rozhodli matke pomôcť. A tak si rozdelili svet na 3 časti. Matka si zobrala stred zeme, jeden syn si zobral východ a ten druhý západ.

Matka hneď začala v úplnom srdci tejto zeme. Tam nechala vyrásť les, ktorý sa úplne podobal ich lesom a hájom a pridala tam aj takmer všetky druhy lesných zvierat. A keďže chcela, aby bol každý les unikátny tak sa rozhodla, že každé ráno keď padne rosa, sa jej kvapôčky budú trblietať ako zo striebra. A podľa tohto dostal tento les názov Strieborný. Jej synom sa už takýto podobný les nikdy nepodaril a tak sa stal najrozmanitejším a najkrajším lesom ostatnej krajiny. A aby mal akoby nad sebou strážcu, tak pomocou sily zeme s malého pahorku nad lesom vytvorila veľmi vysoký vrch, ktorý sa stal najvyšším vrchom sveta, no meno ešte nedostal. Od tohto lesa sa potom život rozšíril na celú strednú časť zeme až na juh. Všetko sa hneď rozzelenalo.

Matka vidiac toto všetko tušila, že nový les a celá táto časť zeme bude potrebovať aj veľa vody, no nie morskej ale pitnej. A tak vďaka sile zeme a vody vytvorila údolie s jazerom, ktoré taktiež obdarila životom. A aby údolie dostalo po niečom meno, dala jazeru smaragdovozelenú farbu, podľa ktorej dostalo názov aj toto údolie. A aby nebolo len zvonka zvláštne, obdarila ho schopnosťou zjari zväčšiť svoj objem a postupným otepľovaním sa hladinu znova vrátiť do pôvodnej veľkosti zanechávajúc za sebou úrodnú pôdu. Hneď potom nechala od neho prameniť rieku, ktorá hýrila životom podobne ako jazero a aby sa toľko života do nej zmestilo urobila ju hlbšou, ako bývajú obyčajné rieky.

Západne od vrchu matka nechala vyrásť ďalší les okolo menšieho pohoria, v ktorom nechala trávu voľne rásť do výšky jedného metra. Stromy tu dosahovali nesmiernej výšky. Preto mu dala názov Divý les a podľa tohto lesa dostalo názov aj pohorie.

Nad ním nechala vyrásť ďalší les, ktorý sa skladal z jedného druhu borovice, ktorá mala nielen čierny kmeň ale aj takmer čierne ihličie. Les sa rozrástol až do takej miery, že obrástol aj vrch niekoľko desiatok míľ severne od neho. A akonáhle sa tak stalo, pod vrchom vytryskla voda, ktorej prúd bol taký silný, že odnášal so sebou veľké časti hliny a vytvorilo sa tak koryto. Nakoniec sa sprvoti malého prameňa stala veľmi divoká rieka, ktorá sa po pár míľach rozdelila na dva toky. Jeden smeroval na západ ku dlhému pohoriu a druhý tok smeroval opačným smerom. Nakoniec zanikol niekoľko desiatok míľ severovýchodne od lesa.

Na tom mieste nechala Matka vyrásť posledný les, ktorému dala zvláštny polkruhový útvar a jeho stromy sa výlučne skladali s brezy, ktorej listy mali tak málo zeleného pigmentu až boli takmer biele. Podľa tohto dostal tento les názov Biely.

Východne od neho sa nachádzali vrchy, čo po celý čas chrlili lávu no vďaka jej rýchlemu tvrdnutiu sa nedostala veľmi ďaleko. Takto to zariadila matka. Podľa tohto dostali aj pomenovanie Sopečné vrchy. Cestou späť na sever sa zastavila medzi jedným osamelým vrchom a pohorím ktoré boli najbližšie snehovým plániam a obzrela sa, aby videla svoje dielo. Tešil ju pohľad na rozkvitnuté lúky a zelenajúce sa lesy. Boli jej ľúto, že vrchy ktoré stáli tak blízko mrazu sa z tohto nemôžu tešiť a tak ich aspoň nechala obrásť machom a nechala tam vyrásť také rastliny, ktoré by sa tomuto chladu vedeli ubrániť.

Druhý syn využil rozľahlé pohorie tiahnúce sa okolo celej zeme, čo chcel zmeniť, na západe od severu až po juh ako hradby, cez ktoré len tak nik neprejde, pretože vrchy v tomto pohorí boli strmé a bolo nemožné ich prejsť. Neexistoval žiadny prechod cezeň. To mu veľmi pripomínalo ich pláň, v ktorej večne vládla zima a oddeľovala ich od ostatného sveta. A preto sa rozhodol, že aj tento svet sa stane naj-krásnejším miestom na svete.

Začal od severu, kde sa nachádzalo zopár pohorí. Od miesta odkiaľ prišiel nechal vyvrieť rieku, ktorej dal liečivé účinky a ako chodil okolo vrchov, pri každom nechal vyvrieť prameň, ktorý sa neskôr stal riekou. Každej tejto rieke dal iné liečivé účinky. Všetky tieto malé riečky sa nakoniec vlievali do hlavnej rieky, ktorú jednorožec pomenoval Lucis čo v ich jazyku znamená svetlo. A rieky aby neboli liečivé bez nejakého pričinenia a chuti, dostali príchute rôznych liečivých rastlín ako napr. Materinej dúšky, Sladkého drievka, Skorocelu, Rumančeku, Medovky atď. Jediná Lucis sa nemohla chváliť špeciálnou príchuťou. Ale vďaka tomu, že sa do nej vlievali všetky ostatné riečky dostala všetky príchute čo oni obsahovali. Jej tok potom nechal jednorožec pokračovať až ku tomu rozľahlému pohoriu, kde skončil.

Rieky so sebou priniesli ihneď aj život. Prázdna a popukaná zem sa začala rozzelenávať. Všetky rastliny hlavne na mieste pri rieke rástli rýchlo akoby sa chceli nabažiť silou pochádzajúcej z nej. A keďže mala liečivú silu vyrástli tu väčšinou liečivé rastliny. Jednorožec spokojný zo svojím výtvorom pokračoval ďalej na juh.

Pod touto zemou už toľko vrchov nebolo. Napriek tomu, že ich tu bolo málo, každý vrch nachádzajúci sa na juhu za pohorím mal v sebe ukrytý minerál nevyhnutný pre život. Jednorožec to vycítil a hneď dostal nápad ako túto zem zúrodniť. Najprv nechal z každého vrchu vyvrieť rieku obsahujúcu minerál, ktorý sa nachádzal v tom vrchu. V najsevernejšiom vrchu bol minerál Selén, ktorý znižoval starnutie. Vrch pod ním mal zasa minerály vápnik a fosfor. Vedľa neho bol ďalší vrch, ktorý bol bohatý na horčík. Jednorožec vidiac aké minerály vrchy obsahujú sa rozhodol, že urobí niečo podobné ako na severe a tak z miesta na juhu nechal vyvrieť mohutnú rieku, ktorej sám daroval jeden minerál a to železo. Potom hneď nechal aby sa všetky rieky ktoré vyvreli do nej vlievali, vďaka čomu mohla obsahovať aj iné minerály pochádzajúce z tých vrchov.

Hneď ako sa tak stalo, nechal vrchy z minerálmi obrásť lesmi, ktoré sa trochu podobali jeho rodným lesom. A okolo prameňa veľkej mohutnej rieky ktorej dal meno Eresal nechal vyrásť obrovský les, ktorý sa tiahol od pobrežia Nekonečného mora na juhu až ku miestu, kde sa prvá rieka vlievala do nej. Nikomu sa už nepodarilo urobiť takýto les a tak sa stal najväčším a najrozľahlejším lesom na zemi. Jednorožec mu dal meno podľa najžiarivejšej hviezdy Astriny. Spokojný so svojím výtvorom pokračoval ďalej na juh.

Na juhu, východne od Astriny sa rozprestierali dva vrchy. Ten ,ktorý bol najjužnejšie bol bohatý na kremík vďaka veľkým ložiskám kremeňa ukrytých v sebe. Nad ním bol vrch obsahujúci minerál bór. Ďalší severne od neho bol bohatý na draslík a posledný najbližšie ku rieke Eresal bol bohatý na zinok. Podobne ako s predošlými vrchmi nechal vyvrieť z každého rieku a rozhodol nech sa všetky vlievajú do rieky ktorá vyvrela z najjužnejšieho vrchu a tú nasmeroval ku rieke Eresal, do ktorej sa nakoniec aj vlial.

Stredovýchodne od neho vytvoril jazero, cez ktoré mohutná rieka pretekala. No on sa usilujúc sa vyrovnať svojej matke rozhodol, že o niekoľko míľ vytvorí ďalšie ešte väčšie a rozľahlejšie jazero a rieka pretekajúca cezeň až potom vyústi v tom rozľahlom pohorí. To posledné jazero sa stalo najväčším a najbohatším jazerom na minerály na svete. Ostatnú časť zeme nechal zarásť trávou a popri pohorí vytvoril krásne pasienky, na ktoré priviedol divoké kone. Po dlhšom premýšľaní sa nakoniec rozhodol, že urobí priechod cez toto pohorie a urobil ho rovno nad svojím najväčším jazerom. Pomocou sily zeme znížil pár vrchov a na zníženom mieste nechal vyrásť niekoľko druhov stromov a krásnych kvetín. Chcel to urobiť tak aby to vyzeralo, akoby prechodom cez túto „bránu“ vchádzaš do nového sveta. A presne tak to aj bolo. Jednorožec spokojný zo svojím výkonom sa vrátil späť do svojej domoviny odpočívať.

Druhý jednorožec prišiel na východnú zem až keď matka a jeho brat dokončili svoju prácu. Celý ten čas rozmýšľal, ako obnoví svoju časť zeme. Matka urobila zo svojej časti najkrajšiu a najúrodnejšiu zem, v ktorej každý les bol unikátny a mal už svoje meno. Jeho brat zasa so svojej časti urobil krásnu zem z najväčším lesom na svete a najdlhšou riekou na svete. A jeho krajina bola plná rôznych bohatstiev či to už bola rieka Lucis, ktorá mala v sebe príchute rôznych liečivých rastlín alebo vrchy ktoré obsahovali rôzne vzácne minerály.

v Len čo vystúpil z chladných plání zistil, že jeho časť zeme je úplne iná ako zem jeho matky alebo brata. Napríklad na severe neboli žiadne vrchy. Nebolo nič od čoho by sa mohol odraziť. No nenechal sa odradiť a tam, kde zem už nebola tak zmrznutá nechal vyvrieť rieku, ktorú rovno pomenoval Bidrop. Pár míľ juhozápadne od nej sa konečne týčilo prvé menšie pohorie. Jednorožec ho pomenoval pohorie Rokvanu, čo bolo v jeho reči Nízke pohorie. Hneď ho nechal obrásť lesom, v ktorom korene stromov siahali hlboko do zeme a bolo ťažké ich vyvrátiť. Urobil to preto, pretože to bol zatiaľ jediný les najbližšie ku snehovým plániam. Podľa tohto mu dal meno Genský les, alebo inak nazývaný Les zeme. Z pohoria nechal prameniť rieku, ktorú pomenoval Labron tečúcu na východ, kde sa vlievala do rieky Bidrop.

Na západ od toho pohoria sa týčilo ďalšie no tam boli strmé vrchy, no cez tie sa takmer nedalo prejsť preto ich jednorožec nenechal obrásť lesom, ale rozhodol nech tam ústi rieka, ktorú vytvorila jeho matka. Aj týmto vrchom dal meno a to Kordilery. Pár míľ pod nimi nechal vyrásť les a vytvoril pre neho špeciálneho vtáka podobného sokolovi, ktorého perie bolo ako z plameňa. Mal aj takú zvláštnosť, že nikdy nezostarol a dokázal za krátky čas preletieť veľké vzdialenosti. No pre jeho nekonečný život ich nevytvoril veľa ,len niekoľko. A keďže les bol dosť rozľahlý, bolo tých vtákov dosť ťažké nájsť. Podľa tohto nevšedného druhu a pre jeho vzácny výskyt dal tomuto lesu meno Najský les.

Pár míľ východne od neho jednorožec objavil ďalší vrch, ktorý pomenoval Deswen a aby to meno aj k niečomu patrilo, priviedol na tento vrch veľa dravých vtákov. Hneď potom okolo neho nechal vyrásť les, ktorý nazval Warmský les. Z vrchu nechal prameniť divšiu rieku, ktorú pomenoval Vitin. No nechcel aby jej tok bol veľmi dlhý a tak z prvého pohoria južne od Najského lesa nechal vyvrieť rieku, ktorá hneď začala tiecť smerom na východ hneď sa do nej viala Vitin a dokonca sa do nej vliala aj rieka Bidrop. Pod pohorím z ktorého pramenila táto rieka sa nachádzali aj ďalšie pohoria no jednorožec im mená zatiaľ nedal.

Južne od rieky Pron jednorožec nechal vyrásť ďalší les, v ktorom prevládali stromy škorice, čo dosahovali výšku dospelého smreka. Podľa týchto stromov dostal les názov Cirský les. Pár míľ západne od neho sa týčil spomínaný zhluk rôznych pohorí. Z jedného pohoria, ktoré bolo z nich najsevernejšie pramenila spomínaná rieka Pron. Jednorožec sa nakoniec rozhodol, že im dá meno Dinajské vrchy. Ďalšie vrchy pár míľ juhozápadne od nich pomenoval Sierske vrchy a druhé pohorie východne od neho Leonske vrchy. Z tohto pohoria nechal vyvrieť rieku Sanl ktorá tiež nebola veľmi pokojná a jej tok čím bol dlhší tým bol divší. A tak jednorožec nechal vyvreť rieku z pohoria južne od neho, ktorá už bola pokojnejšia a nasmeroval ju smerom na severovýchod. Pár míľ od toho miesta kde vyvrela sa do nej vliala divšia rieka Sanl. Potom jej tok pokračoval okolo Cirského lesa a hneď za ním sa vliala do rieky Pron. Túto rieku jednorožec nazval Siloe a pohorie, z ktorého pramenila nazval Beteorske vrchy.

Východne od jej toku sa týčilo pohorie v ktorom sa nachádzali veľké ložiská striebra zlata a rôznych vzácnych drahokamov. Ich výskyt vysvetľuje to že niektoré vrchy z tohto pohoria museli byť kedysi činnými sopkami. A tak ich jednorožec nazval Rokvanské vrchy. Svoju prácu zavŕšil tým že nechal vyrásť hustý les v ktorom aj za denného svetla bolo šero. Bolo to kvôli stromom ktorých koruny sa medzi sebou preplietali. No tento les sa rozrástol viac ako Jednorožec predpokladal. Síce nebol taký rozľahlý ako bratov les Astrina, no aj tak sa stal druhým najväčším lesom na svete.

Jednorožec sa vracajúc do svojej zeme pozeral na svoj výtvor. Všetko čo vytvoril bolo dobré. Videl, že od riek sa začína rozzelenávať zem a lesy už začínajú osídľovať prvé zieratá a vtáky. No niečo mu tu predsa len chýbalo. Nebol nikto, s kým by sa o túto zem delil. Nechcel ju mať len pre seba chcel aby ju niekto aj obrábal a bdel nad živočíchmi, ktoré tu žijú.

Rozhodol sa, že vytvorí bytosť oveľa dokonalejšiu a múdrejšiu ktorá bude spravovať a vládnuť nad jeho vytvoreným svetom. A tak zo zeme vytvoril prvého človeka. Vyzeral ako úplne dokonalá bytosť, no nepodobal sa žiadnemu zvieraťu aké by poznal. Mal jednu veľmi veľkú zvláštnosť v tom, že stál na dvoch nohách a mozog mal oveľa zložitejší ako ostatné zvieratá. Jednorožec ho obdaril citmi a slobodnou vôľou. A aby nebol sám vytvoril mu podobne aj ženu, ktorú obdaril krásou, láskavosťou a podobne ako jej budúceho druha aj citmi a slobodnou vôľou. Postaral sa aj o to, aby ich myseľ vedela len čo je dobro. Hneď potom s prachu zeme im vytvoril oblečenie do ktorého ich zaodel. Boli to obyčajné plachty hnedej farby pookrúcané okolo ich tela a uviazané k sebe opaskom s rovnakého typu látky. Hneď potom im jednorožec dal život. Prvý ľudia pomaly otvorili oči a po prvý raz sa nadýchli. Jednorožec potom prehovoril v mysli

,Milí ľudia, dávam vám do opatery celú túto zem. Starajte sa o ňu a vládnite nad všetkými živými stvoreniami čo tu žijú.“ No oni nevydali ani hláska. A tak im jednorožec daroval reč oveľa zložitejšiu a prepracovanejšiu ako boli zvieracie zvuky. Až vtedy po prvý raz prehovorili a uklonili sa

,,Ďakujeme vám za náš život a za tento svet“ Jednorožec im úklon zopakoval a vzdialil sa od nich. Teraz už bol so svojou prácou spokojný. Popri ceste ne sever si ešte raz obzrel svoje dielo. Nemohlo sa síce vyrovnať tomu čo vytvoril jeho brat alebo matka, ale mal aspoň niekoho, kto sa mu o ňu bude starať. A naozaj ako predpovedal ľudia hneď začali obrábať zem v povodí rieky Pron pri Warmskom lese a z niekoľkých stromov si začali pomaly budovať svoj príbytok. Ak sa chceli nasýtiť tak zbierali bobuľky v lese.

Po niekoľkých stovkách rokov sa ľudstvo začalo pomaly rozrastať. Už ich nebolo len pár, ale niekoľko desiatok. V tom čase sa pri Warmskom lese vytvorila prvá malá dedinka. Ľudia ju nazvali Beor. Jednorožca, ktorý ich vytvoril mali vo zvláštnej úcte a radi naňho spomínali ako na toho, kto ich vytvoril a často k nemu obracali svoje myšlienky. On rád, že sa s ním chcú rozprávať im rád odpovedal a radil im ak bolo treba niečo vyriešiť.

Jeho brat ich rád cez myšlienky poslúchal a želal si, aby mal tiež bytosti, ktoré by sa s ním podobne rozprávali . V ten deň keď ľudia založili prvú dedinu sa rozhodol, že si vytvorí vlastný druh bytostí. Vrátil sa späť do svojej časti zeme. Keďže nevedel z čoho vytvoril jeho brat človeka, povedal si, že svoje bytosti vytvorí z kôry stromu. A tak sa aj stalo. No tieto bytosti sa veľmi nepodobali ľuďom. Boli o pol metra vyšší a mali štíhlu postavu. Jednorožec im daroval istú vyrovnanosť a eleganciu. Zároveň im však daroval múdrosť a podobne ako jeho brat tiež slobodnú vôľu. Odev im urobil z lístia stromov no neboli to už len plachty ale normálne oblečenie ktoré odpozoroval u ľudí. Tento nový druh nazval eistiami. Hneď potom im dal život a hneď aj ľudskú, ale aj ich vlastnú reč. Dvojica sa mu elegantne uklonila. Jednorožec s neskrývaným nadšením im cez myseľ povedal:

„Táto časť zeme, ktorú som pre vás pripravil je len pre vás. Máte tu toho dostatok. Starajte sa o ňu a chráňte si ju ako oko v hlave.“ Oni sa mu znova uklonili a hneď nečakajúc kým odíde sa vybrali proti prúdu rieky Eresal do lesa Astrina.

Jednorožec ich s úsmevom pozoroval a vrátil sa späť do svojej krajiny. Eistiovia sa zatiaľ utáborili pri prameni Eresal a v korune stromov si vybudovali svoj príbytok. Podobne ako ľudia sa aj eistiovia rozrástli a vytvorili si svoju prvú dedinu Cerhan ,ktorá sa onedlho stala mestom. Jednorožec vidiac ich veľmi rýchle pokroky im daroval dlhý život, no aby sa nepremnožili im zredukoval možnosť mať maximálne tri deti.

Eistiovia boli oveľa múdrejší národ ako ľudia, no na rozdiel od toho že ľudia uprednostňovali svoje city eistiovia ich skôr potláčali a do prednosti dávali svoju myseľ a rozum. Oproti ľuďom, ktorí žili s neustálym kontaktom so svojím jednorožcom eistiovia sa pomaly rozhodovali o tom, že založia radu starších eistiov a úplne prvých eistiov postavia do jej vedenia. Pomaly začalo vznikať prvé kráľovstvo. Pracovitý eistiovia postavili za niekoľko desiatok rokov nie hrad, ale rovno palác ktorý sa skladal z mnohých veží a pomenovali ho podľa lesa Astrinul. Do čela novovzniknutého kráľovstva postavili prvých eistiov, ktorý začali vládnuť spolu z radou. Len oni z jednorožcom vždy hovorili cez myšlienky a ostatný eistiovia sa o to už potom nepokúšali. Jednorožec celý nadšený počúval ich hlas, no cítil že nie je taký aký počul od ľudí. Po nejakom čase si na to zvykol.

Matka vidiac, že jej synovia si vytvorili bytosti, ktoré sa o ich novú obnovenú zem začali starať a ľudia ju dokonca aj obrábali sa rozhodla, že tiež vytvorí nejaké bytosti, no stále ešte nevedela aké a na čo budú slúžiť. Videla, že ľudia používali stromy s lesov a to spôsobovalo prerieďovanie lesov a zasa eistiovia aj napriek redukcii detí žili až veľmi dlho, takže stále hrozilo ich premnoženie. Oproti ľuďom, ktorí ešte len začali zakladať svoju druhú dedinu už mali založené dediny v každom lese v okolí Astriny.

Podľa týchto hrozieb sa rozhodla, že vytvorí veľké lietajúce jaštery, ktoré ich budú strážiť a popri tom ochraňovať tento svet. Len čo vyšla z ľadových plání zo vzduchu a zeme vytvorila dva obrovské jaštery. Vôbec sa nepodobali ľuďom alebo eistiom. Ich koža bola pokrytá šupinami a z chrbta im vyrastal pár veľmi mocných krídel. Tieto tvory matka nazvala drakmi. Obidvom dala schopnosť chrliť oheň no nie hocijaký. Tento oheň dával drakom nekonečný život.

Prvý z nich, ktorého šupiny mali fialovo-čiernu farbu dostal oheň, ktorý dokázal život dať aj vziať. Druhý s fialovo-modrými šupinami dostal do daru silu živlov a oheň, ktorý život len dával. A dala im do daru nielen vlastnú reč, ale aj reč všetkých zvierat na svete. Prvý drak si hneď pomocou svojho ohňa vytvoril drakov, ktorí ho na slovo počúvali a hneď s nimi vyrazil za dlhé pohorie na západ ku eistiom. Druhý drak pomocou svojho ohňa, ale aj živlov vytvoril samostatne zmýšľajúce draky, ktoré neboli jedného druhu ako u jeho brata. Tie, ktoré vytvoril pomocou živlu vetra mali striebornú farbu a vedeli veľmi rýchlo lietať. Dokonca mali schopnosť rozpútať vietor alebo sa premeniť na oblak. Draky vytvorené živlom zeme dostali zelenú farbu a mali schopnosť liečiť alebo urýchliť rast stromov. Dokonca vedeli lepšie komunikovať zo zvieratami ako ostatné druhy. Boli neobyčajne múdri a veľmi vyrovnaní. Draky vytvorené zo živlu ohňa boli červené a veľmi agresívne. Ich koža bola veľmi pevná a obrnená a ich oheň vedel v momente vytvoriť požiar.

Jediný druh, ktorý sa mu nepodaril urobiť celkom dobre bol drak zo živlu vody. Keď sa o to pokúsil tak spojením jeho ohňa s vodou sa stále vytvárali draky bronzovej farby, ktoré nevynikali nijakou zvláštnosťou a boli nadovšetko oddané tomu kto ich vytvoril. Nemali tak samostatné zmýšľanie ako ostatné druhy. V zúfalosti a smútku to skúsil ešte raz a tentoraz sa mu naozaj podarilo vytvoriť nový druh draka. Jeho šupiny boli biele ako sneh, no nemal žiadny oheň ani nič iné. Namiesto ohňa chrlil ľad a jeho dych bol mrazivý. V jeho očiach sa stále zračil úplný pokoj, akoby toho draka nič nedokázalo rozhnevať. Modro-fialový drak bol nadšený, že sa mu podarilo vytvoriť nový druh.

Zo svojimi drakmi sa rozhodol že zostane u ľudí a bude sa prizerať čo robia a chrániť ich. Hneď po pár dňoch si všimol, že tento ľud hoci bol krehkejší ako eistiovia na západe niesol v sebe niečo úžasné. Oproti eistiom, ktorí si udržiavali vzťah z tým, ktorý ich stvoril veľmi slabo a snažili sa skôr byť viac samostatní, ľudia žili v úzkom spojení z jednorožcom a hoci ho väčšina ani nevidela neustále s ním rozprávali v myšlienkach. Ani ten rozhovor nebol formálny ako u eistiov.

Keď drak vďaka daru, ktorý mu a jeho bratovi matka dala, čítal tie myšlienky žasol, že ľudia sa s jednorožcom zhovárajú ako by bol ich priateľ a nie len poradca. Každý večer mu hovorili aký bol deň a ako sa im darilo a každé ráno ho hneď ako vstali v myšlienkach pozdravili. Dokonca si našli aj popri stálej robote čas, aby ho pozdravili a povedali, čo idú robiť a keď si neboli z niečím úplne istí spýtali sa ho na radu.

Cez toto úzke spojenie so svojím stvoriteľom drak cítil nový pocit, ktorý bol najsilnejším pocitom aký kedy zažil. Zrazu ho začalo jeho vnútro nabádať aby ešte raz zmiešal vodu zo svojím ohňom. On ten hlas poslúchol a skúsil to ešte raz. Ku podivu sa nevytvoril ani biely ani bronzový, ale drak so šupinami modrými ako obloha. Schopnosť kontrolovať vodu a neobyčajná láskavosť a dobrota, ktorá sa v ňom začala prejavovať prekvapila nielen tohto draka, ale aj ostatné druhy. Cítili v ňom veľkú silu a cítili, že jeho oheň tiež asi nebude úplne obyčajný.

Fialovo-modrý drak ho prijal ako svojho syna a tak s ním aj zaobchádzal. A zároveň bol tento drak prvý ktorý dostal meno a to bolo Fergon, čo znamenalo „z vody a citu vytvorený“. Fialovo-modrý drak a jeho brat sa rozhodli, že prepoja ľudský svet z eistitským a spoja ho do jednej veľkej jednotnej zeme tiahnucej sa od severu až po južné Nekonečné more. A tak sa aj stalo. Ľudia sa spriatelili s vyspelými eistiami a učili sa od nich ich vedomosti eistiovia zasa pomocou príkladu ľudí upevňovali a prehlbovali svoj vzťah s jednorožcom. Eistiovia a ľudia si začali aj pomáhať navzájom, či už šlo o stavbu ,alebo skrotenie požiaru. A nový svet, ktorý ovládli nazvali Biengatar, čo v preklade znamená "svet dobra".

Už sa zdalo, že šťastie a dobro v tomto svete bude trvať navzájom. Nebola to celkom pravda. Závistlivý fialovočierny drak videl, že ľudia a dokonca aj niektorí elfovia si pochvaľovali na druhoch drakov, ktoré jeho brat vytvoril, no jeho a ostatných drakov sa ľudia, ale aj eistiovia začali báť. Bolo to možno preto, lebo dokázali nielen život dávať, ale aj brať. Závidel svojmu bratovi jeho silnejúcu úctu a často dávaný titul Ochranca Biengataru. Jeho závisť viedla do takej veľkej miery, že odmietol vykonávať svoju službu a spolu so svojím vytvoreným národom drakov sa usídlil v Kordileroch. Tam plánoval ako si znova získať pozornosť elfov a ľudí. Jeho bratovi bolo ľúto, že sa jemu vzdáva sláva zatiaľ čo on zostáva v jeho tieni. Preto sa ho s Fergonom a bielym drakom rozhodol navštíviť.

Keď fialovo-čierny drak videl ten sprievod hneď mu svitol nápad ako znovu získať priazeň ľudstva a eistiov. Sám vyšiel z Kordiler a navrhol svojmu bratovi súkromný rozhovor, v ktorom sa rozhodnú ako sa zbavia toho, aby sa ho ľudia a eistiovia báli. Modrofialový drak netušiaci lesť súhlasil. Len čo sa ocitli mimo dohľadu jeho najmilších drakov použil proti nemu svoj ničivý oheň. Ochranca Biengataru proti nemu nemal šancu. V momente zhorel na prach a ten potom rozfúkol vietor. Po tomto hroznom čine zrazu fialovo čierneho draka pohltil plameň, ktorým zabil svojho brata, no namiesto toho, aby aj jeho zabil mu fialovú farbu zmenil na úplne čiernu a z jeho mysle sa vytratilo všetko dobro, ktoré doňho matka vložila. Namiesto láskavosti začal cítiť nenávisť a namiesto dobroty cítil sebectvo a chamtivosť. No jeho sila komunikovať pomocou mysle zostala. To isté sa stalo aj s drakmi, ktoré vytvoril.

Fergon vidiac, že sa jeho "otec" nevracia vytušil čosi zlé a jeho obavy sa vyplnili, keď už z diaľky videl vracať sa čierneho draka. Čo najrýchlejšie popchol svojho druha a vrátili sa ku vrchu nad Strieborným lesom. Fergon bol trochu zmätený a obával sa najhoršieho. Rýchlo sa skontaktoval z matkou jednorožcov, aby zistil čo sa stalo. Dozvedel sa veľmi smutnú správu, že ochranca Biengataru padol lesti svojho brata. Modrý drak vedel, že sa neuspokojí len s ním a v preto v obave o ostatné druhy drakov, ktoré ochranca Biengataru vytvoril všetky zvolal na tento vrch. Čierny drak spokojný z tým, čo urobil sa vrátil späť na Kordilery. Teraz, keď už nebolo jeho brata sa mohol stať vládcom Biengataru. No všimol si, že sa jeho premenené draky ešte nespamätali z toho, čo sa im stalo. A tak sa rozhodol, že zatiaľ začne sám. Rozhodol sa, že najprv na svoju stranu presvedčí eistiov. Oni ale boli dosť múdry a vznešení na to, aby sa spriateľovali s tým drakom, ktorý zabil ochrancu Biengataru. A tak sa obrátil na dôverčivých ľudí.

Tentoraz sa im neukázal ako u eistiov, ale cez myseľ ich začal nabádať aby ochrancu Biengataru znenávideli. Nahovoril im napríklad, že zelené draky neochraňujú lesy preto, lebo ich odvolal práve on. Vyhlasoval sa za pravého ochrancu Biengataru a sľúbil im, že ak ho tak budú považovať budú si žiť tak dlho, ako budú chcieť. Zároveň im však sľúbil, že ak sa k nemu úplne pridajú stanú sa vládcami nad celým Biengatarom a budú aj silnejší ako jednorožce na severe.

Trvalo mu riadne dlho, kým ľudí aspoň trochu zneistil a oni začali pomaly strácať ich spojenie z jednorožcom a v tom momente, ako súhlasili z čiernym drakom, ktorému hneď dali meno Valrog ho úplne stratili. Potom už mohol drak jednoducho ovládať ich myseľ a tým aj ich srdce. Hneď do neho vložil chamtivosť ,sebectvo a nenávisť voči jeho spojencom eistiom. Začínali túžiť po moci a to viedlo ku túžbe zničiť eistiskú zem a zotročiť si celý národ. Eistiovia to nemohli dopustiť a hneď im vyhlásili vojnu vojnu.

Na toto s už ani jeden s jednorožcov nemohli pozerať. Nechceli, aby zem, ktorú vytvorili pre dobro padla do vojny a zla. Matku napadol len jediný nápad. Bolo potrebné ich svety oddeliť vodou, aby tá vojna ani nezačala. Bolo to dosť ťažké rozhodnutie, no inú možnosť nemali. Najprv sa rozhodli ako to urobia. Nemohli predsa zničiť celú ich zem. Nakoniec sa dohodli, že každý z ich si niečo zo svojho výtvoru ponechá.

Matka sa rozhodla, že tú najkrajšiu zem od severného konca Čierneho lesa až po koniec Strieborného lesa spolu zo zeleným jazerom, bielym a divoko-rastúcim lesom, a sopečnými vrchmi ponechá ako jeden celok. Rovnako sa rozhodla, že ponechá aj okolie vrchov ktoré sa nachádzali v blízkosti severných plání. Prvý syn eistiom nechcel zobrať veľa, no nakoniec sa rozhodol, že im zoberie len jazero a ich zem rozdelí na dve časti. Stredná a južná časť bude stále ako jednotná zem, no severnú krajinu s liečivými riekami ponechá už len ako ostrov. Druhý syn, ktorý bol z ľudí najviac sklamaný a smutný z toho, že ho opustili zvolil ohnivým vtákom iné miesto pobytu a to Strieborný les. Bol rozhodnutý, že zničí vrchy, kde sídlia čierne draky a Najský les. Zhluk vrchov pod ním sa rozhodol, že ich ponechá, no tiež vo forme malých ostrovov. Podobne sa rozhodol aj z hornatým juhom. Tie zhluky vrchov, ktoré sa oddeľovali od juhu ponechal ako ostrovy a juh nechal ako jednotnú zem. Až potom po prvý krát použili svoju moc a vyvolali silu zeme.

Armády sa medzitým zoskupili a vyrazili proti sebe. Zrazu začuli veľké dunenie pod zemou. Armády sa zastavili. Hneď potom sa začala zem prepadávať. Vtedy pochopili a dali sa na útek. No nie všetci sa dostali do bezpečia. Niektorí zahynuli v rozvalinách prepadávajúcej sa zeme. Podľa toho ako jednorožce rozhodli, ľudia prišli o úžasný Najský les s najlepším drevom a vzácnym druhom vtáka, ktorý odteraz žil v Striebornom lese a eistiovia o krásne jazero Ferral. Neboli to už krásne prekvitajúce krajiny, pretože všetka pozostalá krása zostala v strede celej zničenej zeme. Zosuvy pôdy vypudili čiernych drakov z Kordiler. No podobne toto zemetrasenie vypudilo aj Fergona z ostatnými druhmi drakov. Z hrôzou pozorovali, čo sa stalo s Biengatarom.

Hneď potom sa zosunula pôda ,ktorá udržiavala more. To sa vylialo na zničenú zem a zalialo ju vodou. Tam ,kde kedysi rástli stromy a vypínali sa hory začali žiť ryby a iné morské živočíchy. Lenže more nemalo veľa vody a tak niektoré vrcholky hôr zostali nad vodou a stali sa z nich životu nebezpečné útesy. To sa stalo hlavne z pohorím ohraničujúcim eistitskú zem a z Kordilerami.

Valrog, spokojný s tým ,čo spôsobil sa rozhodol svoju skazu dovŕšiť úplným zničením ostatných zvyškov kedysi prekvitajúceho sveta. A začal s krajinou, ktorá to spôsobila. Už ho nezaujímalo, že sa vďaka tomuto nestane ochrancom, no vedel že ľudia mu nebudú klásť veľký odpor. V ten deň padlo veľa ľudí a bola zničená severnovýchodná časť ich zeme, ktorá sa premenila na púšť. No, keď raz Valrog vyletel ,aby si obzrel dielo skazy všimol si, že jednorožce ušetrili strednú zem. Vedel aj prečo to urobili. Bola to presa najkrajšia zem zo všetkých a to nemohol zniesť. Rýchlo vyletel tým smerom.

Hneď na začiatku vyšľahol svoj ničivý plameň a spálil veľké územie. Fergon vidiac, čo Valrog spôsobil sa už nezdržal a po prvý krát sa nahneval. Už jemu a jeho druhom zobral ich stvoriteľa a zároveň ochrancu Biengataru a teraz chcel zničiť výtvory jednorožcov, ktorým ako prvým vďačil za život, lebo bez nich by nebol drak, ktorý ich vytvoril. Na nič nečakal a aj napriek obrovskej veľkosti tieňového draka sa doň pustil a uštedril mu veľa zranení. Valroga prekvapila sila a odhodlanie tohto draka. Chcel mu vždy údery vrátiť a snažil sa naň vrhnúť svoj plameň, no Fergon mu nikdy nedal šancu. Napoly vyčerpaný pozbieral svoje sily a utiekol na severozápad ostrova. Tam ho aj modrý drak našiel a vykríkol:

,, Zabil si nám ochrancu a nášho stvoriteľa! Obrátil si k zlému ľudí, ktorí mali tak dobrý vzťah z jednrožcami! A ako by ešte nestačilo chcel si zničiť zem matky, ktorá ťa vytvorila! Táto zem ti už nepatrí. Je to odteraz môj svet, ktorý budem chrániť svojím životom!“ A vrhol sa naň. Strhol sa boj, pri ktorom konci Valrog odkryl svoje slabé miesto, neobrnený krk a Fergon mu uštedril smrteľný úder. Potom ako skonal sa to miesto oddelilo od ostrova a vznikli malé ostrovy. Fergon ich pomenoval Lemantové ostrovy, lebo lemant je v dračej reči tieň. Ostatné tieňové draky vidiac, čo sa stalo ich vodcovi odleteli a skryli sa. Fergon hneď svoj prvý ostrov, ktorý mu odteraz patril nazval Etendaria, čo znamená „ostrov zrodenia,“ pretože tu začalo obnovovanie tohto sveta.

Jednorožce vidiac, že znovu navrátil svetu rovnováhu mu darovali dlhý život, doživotnú ochranu prírody a vyhlásili ho za vlácu nad ľuďmi eistiami a ostatnými drakmi. Kráľovským znakom boli zlaté rohy. Keď sa vrátil späť do hory ostatné draky, len čo uvideli jeho rohy sa mu všetci uklonili a vymenovali ho za ich kráľa. Vrch, kde sa ukrývali pomenovali práve po ňom. Dostal aj ku menu titul Rexregnon, čo v preklade znamená Fergon kráľ sveta. O pár rokov neskôr nariadil prvé rozkazy. Rozhodol sa, že aj napriek kráse ostrova pôjde do hornatej zeme na juhu. A aby zabránil opakovaniu minulosti, chcel poslať do ľudskej krajiny drakov, ktorí by ich mali udržiavať ,čo najďalej od mora. No nik sa nehlásil.

Fergon sa nakoniec rozhodol, že vyskúša svoj druhý životodarný plameň a vychrlil ho na zem. Z plameňov povstali nové draky medenej farby. Na rozdiel od pokojných bronzových drakov, ktorým sa najviac podobali mali agresívnu povahu. Nikomu neverili, len svojmu kráľovi. Len jeho poslúchali a len jemu slúžili. A preto, keď ich vyzval, aby išli do ľudskej zeme, bez váhania odleteli na západ. Skoro všetky zelené a strieborné draky navrhli, že oni budú strážiť eistiov. Kráľ s tým súhlasil. Chceli sa už vydať do svojej krajiny, no jediný biely drak sa zdráhal. Sám sa rozhodol, že bude žiť medzi jednorožcami a ochraňovať ich. A ako to povedal ,tak odletel. Konečne ostatné draky vyrazili a o pár dní vo svojej novej krajine začali nový život.

Kráľ Fergon Rexregnon vládol dlho mocnou rukou. Spolu s družkou Nagariou, zelenou dračicou, mali spolu krásne 4 dráčiky. No nevyliahli sa naraz. Matka jednorožcov to zriadila tak, keďže sa draky dožívajú veľmi vysokému veku ( niekedy aj viac ako 10 000 rokov ), mohli mať len 2 mláďatá raz za 700 rokov. A druhý zákon bol to, že nemohli mať viac ako 4 dráčiky. Fergon vidiac ako to príroda urobila rozhodol že vždy keď bude čas na hniezdenie stretnú sa na ostrove Etendaria, kde sa zrodia ich mláďatá.

Ako roky ubiehali, kráľ ostarel. Na sklonku jeho života mu bola zjavená budúcnosť. O viac ako 100 tisíc rokov sa Valrog znova vráti a neporazí ho ani už ani jeho potomok. Stane sa to vtedy, keď sa znova bez Valrogovho pričinenia naruší rovnováha. Vtedy má prísť drak silnejší ,ako on a len on jediný rozhodne o osude sveta. Nikto tomu nerozumel. A tak kráľ to zhrnul do jedného proroctva.

Keď tieňové draky znova povstanú a svet zničiť sa chystajú vzíde z dračieho národa veľký kráľ, čo svojho života bude pán.

Ten drak zažije veľa trpkosti a pocíti veľa bolesti. No žiaľ v radosť sa premení drak na nemožné sa zmení.

V novej podobe bude dobývať svet a veľké piesne budú o ňom znieť. A smrť znova vstúpi do jeho života, keď v jeho bratovi objaví sa temnota.

Vráti sa späť opäť silný, s najväčšou zbraňou postaví sa Tieňu, hlavnému drakovi veľmi zlému a zvedie s ním súboj divný.

Na jeho konci nastane sláva, pre draka ,ktorý múdrosť nám dáva. Znova bude z neho kráľ slávny mocnejší ako bol prvý drak dávny.

Tesne pred smrťou odletel do skupiny skalnatých ostrovov na východe. Tam zaspal večným spánkom. Jeho telo potom ako skonal obalila vrstva priesvitného kameňa, ktorá ho zakonzervovala. Zvonku vyzeral normálne, ale vo vnútri neho pôsobil vysoký chlad. To zabránilo, aby sa telo nejako porušilo. Draky mu na jeho počesť nad jaskyňou, kde skonal vytvorili sochu s morského kameňa, ktorý bol rovnako priezračný ako krištáľ. A aby mu nikto nerušil večný spánok jaskyňu zavalili obrovským kameňom. Draky, ktoré kráľ vytvoril dozerali, aby sa k nemu nikto z ľudí nedostal, pretože súostrovie sa nachádzalo neďaleko zeme ľudí.

Po ňom nastúpil na trón jeho syn Raygon. No nebol už taký múdry a silný ako jeho otec. To využili zelené draky, ktoré sa nevydali na západ a stali sa jeho radcami. A ako roky ubiehali moc modrých drakov postupne slabla. Po čase kráľovstvu už len vládla len rada zelených drakov, ktorá začala presadzovať zákon silnejšieho a zakázala všetkým drakom city. Modré draky stratili na význame a už neboli schopní riadiť sami svoje kráľovstvo. A rovnováha sa pomaly vykoľajovala. Proroctvo Fergona Rexregona sa začalo napĺňať. Teraz sa na ostrove Etendaria znova zlietajú draky spolu z kráľom Rexegonom, pra-pra-pra-pravnukom kráľa Fergona, aby sa im tam vyliahlo nové potomstvo.